Páter Tomáš, je to už skoro sedem rokov odkedy si sa stal prefektom seminaristov. Spomenieš si na moment, keď si sa dozvedel, že sa stávaš prefektom? Ako si túto úlohu prijal?
Aj keď si z obdobia spred siedmych rokov na niektoré veci nespomínam, toto si pamätám veľmi dobre. Sám som prekvapený, asi to bol silný impulz. 😊 Bol som vtedy kaplánom v Nitre na Kalvárii a pamätám si na deň, keď ma páter provinciál pozval na rozhovor a spýtal sa, či by som chcel ísť do formácie seminaristov ako prefekt. Bol som prekvapený, pretože to bolo len rok po kňazskej vysviacke. Po rozhovore som išiel na dlhú prechádzku, aby som si vysporiadal pocity a emócie. Na druhej strane som cítil aj pokoj, pretože som bol otvorený aj pre túto oblasť, ale nemyslel som, že to bude tak skoro. Uvedomoval som si aj to, že sa vrátim na miesto spred roka, aj keď trochu v inej úlohe.
Ako by si vysvetlil úlohu prefekta a formátora v seminári? Čo všetko táto služba zahŕňa?
Sám som si kládol túto otázku ešte predtým, ako som prišiel do Bratislavy. Vtedy som počul od niekoho vetu, že prefekt je ako strážny pes, ktorý dáva pozor na seminaristov. 😊 Ale zo svojich skúseností aj s mojimi formátormi som si uvedomil, že v prvom rade je dôležité byť so seminaristami, aby som vedel ako a čím žijú a videl ako sa formujú a rastú v rôznych oblastiach života. Takisto im pomohol rásť v ich povolaní ako jednotlivcom, tak aj spoločenstvu. To zahŕňa aj moju zodpovednosť za nich a riešenie všetkého, čo sa týka ich duchovného života, štúdia, disciplíny, komunity, služby atď.
Je niečo, čo si o tejto službe predtým nevedel a dnes to vnímaš úplne inak?
Keď som bol seminarista ja, neuvedomoval som si, akú zodpovednosť majú formátori za nás. Teraz to vnímam úplne inak a zvlášť vtedy, keď narazím na to, že aj ja sám som nedokonalý a omylný človek. A asi aj to, že čas v službe formátora je aj pre neho samého druh formácie.
Čo je podľa teba vo formácii rehoľníka, kňaza a misionára kľúčové?
Už samotné povolanie kňaz, rehoľník, misionár ukazuje na trojitý dar, ktorý sme dostali od Boha nezaslúžene a tiež, že naše povolanie je veľmi krehké. Preto si myslím, že práve vzťah s Bohom je kľúčový. Bratská komunita sa môže po čase zmeniť, my pôjdeme na iné miesta, aj tí, ktorí sú okolo nás sú tu len na čas. Ale Ten, ktorý nás pozval je ten istý a stále prítomný, aj keď príde skúška a zmeny. Myslím, že budovaním zdravého vzťahu s Bohom človek rastie v ľudskom aj v duchovnom smere.
Čo považuješ za najväčšie výzvy vo formácii mladých mužov dnes? Možno v porovnaní s časom, keď si sa formoval v seminári Ty sám.
Myslím si, že už len samotné rozhodnutie sa pre cestu zasväteného života je teraz v istom zmysle ťažšie ako predtým a to z dôvodu množstva ponúk, ktoré dostáva mladý človek. To platí aj o čase formácie. Zdá sa mi, že keď som pred 16 rokmi vstupoval do formácie ja, nebolo toľko impulzov z každej strany. Preto považujem za jednu z výziev učiť sa čo mi pomáha v budovaní povolania a toho sa držať a čo mi ničí povolanie, to eliminovať. A s tým súvisí aj umenie vedieť sa utiahnuť do ticha s Bohom a reflektovať svoj život, aby sme sa nestali svetskými a nevideli len seba.
Akú stopu by si chcel zanechať vo svojich zverencoch v seminári? Máš nejakú myšlienku, resp. slová, ktoré by si chcel, aby si seminarista zapamätal, a možno aplikoval do svojej budúcej misie?
Čo by som im chcel odovzdať ako povzbudenie sú asi dve veci, prvá: aby nezabudli kvôli komu sa rozhodli pre zasvätený život – a často sa k tejto motivácii vracali a druhá: nech sa nesnažia byť niekým iným, ale zostanú sami sebou s ochotou nechať sa formovať.
