Diakon – služobník
Už od čias strednej školy mi bola veľmi blízka Ježišova veta: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.“ Toto Božie slovo sa postupne stalo smerovníkom môjho života. To čo bolo spočiatku iba osobným obľúbením, sa časom premenilo na vedomé povolanie a konkrétnu životnú misiu. A práve tieto slová ma neustále povzbudzujú a vedú k tomu, aby som vytrvalo kráčal za Kristom cestou zasväteného života.
Dňa 11. októbra 2026 som prijal diakonskú vysviacku pri svätej omši, ktorej predsedal pomocný biskup Bratislavy Jozef Haľko. Na slávnosti sa zúčastnili spolubratia zo Spoločnosti Božieho Slova, veriaci zo Slovenska, ako aj mnohí členovia vietnamských katolíckych komunít z Českej republiky a Slovenska. Prítomní boli aj niektorí súrodenci mojej rodiny, ktorí pricestovali z Vietnamu. Ja som vždy presvedčený, že môj život je sériou milostí najmä v zasvätenom živote, a prijať službu ako diakonat je veľkým momentom v tej sérii. Ide o veľký dar, ktorý mi Boh vo svojej dobrote zveril – dar, ktorý presahuje moju schopnosť a ťažko vyjadrujem ľudskými slovami. S týmto darom je však neoddeliteľne spojená aj zodpovednosť. Stať sa diakonom znamená stať sa služobníkom.
Diakonská služba má svoj pôvod v samotnom poslaní Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom, aby slúžil a daroval svoj život za druhých. Diakon má byť predĺženou rukou Kristovej služby a otvoreným srdcom jeho lásky. Samotné grécke slovo diakonos znamená „služobník“. Služba teda nie je iba jednou z úloh diakona – je jeho podstatou.
Prijatie diakonskej služby preto pre mňa neznamená postup nahor k pocte či uznaniu, ale skôr krok nadol – sklonenie sa k druhým. Diakona nemožno spoznať iba podľa liturgického odevu, či vonkajších znakov, ale najmä podľa spôsobu, akým slúži Božiemu slovu, oltáru a blížnym v skutkoch lásky.
Práve to je pre mňa zdrojom neustáleho premýšľania a zápasu: Ako môžu ľudia cez moju službu zakúsiť Božiu prítomnosť? Ako zabezpečiť, aby moje slová neostali iba slovami, ale premieňali sa na konkrétne skutky? Pri službe – či už pri ohlasovaní, vedení modlitieb alebo adorácií – si stále viac uvedomujem svoje obmedzenia a slabosti. Tieto skúsenosti ma však povzbudzujú k väčšej pokore, vytrvalosti a osobnému rastu. Vskutku, práve prostredníctvom tejto služby môžem prehlbovať svoj vzťahu s Božím Slovom, vzťah s ľuďmi.
Ale služba nie je jednoduchá. Skloniť sa k druhému je náročné, no ešte náročnejšie je stať sa „menším“, aby Boh mohol rásť. Byť vedúcim, či riadiť, je často ľahšie než byť služobníkom. Pokušenie stať sa stredobodom vlastnej služby je mi stále prítomné. Preto potrebujem Božiu milosť, lebo ľudská sila je krehká a slabá; musím sa opierať o Toho, pre ktorého „nič nie je nemožné“ (porov. Lk 1,37). Iba ten, kto nosí Boha v srdci, môže slúžiť s pravou láskou, múdrosťou a rozvahou.
Z celého srdca ďakujem Bohu, že ma vyvolil, nedokonalého človeka, aby som mal účasť na jeho službe. Ďakujem aj svojim príbuzným, dobrodincom, priateľom, aj všetkým za vaše modlitby, podporu, láskavosť a prijatie. A prosím o modlitby, aby som odvážne a verne kráčal po Ježišovej ceste a prinášal ho iným ľuďom.
Na záver si beriem za svoje, slová svätej Matky Terezy, aby som „vedel podávať ruky k službe a darovať srdce k láske“. Nech mi Boh dá milosť zostať verný požiadavkám svätej služby a stať sa dobrým a pokorným služobníkom.
