Na úpätí Olivovej hory s výhľadom na dávne mesto Jeruzalem stojí mladík. Sledujúc červený západ slnka sa mu v srdci rodí pochybnosť spojená s túžbou:
„Pane, čo tak ťa úplne nasledovať? Prečo som to vlastne už dopredu zavrhol?“
A tam, kde sa začína Ježišova cesta kríža, sa začína aj cesta povolania tohto mladíka.
Po návrate domov na Slovensko si myslí, že to bol len chvíľkový ošiaľ – eufória a nadšenie z uchvacujúceho prostredia, ktoré čochvíľa opadne. No dni plynuli a myšlienka ho stále držala. Preto sa obrátil na bratov saleziánov, ktorí ho celý život formovali, a prosil ich o radu.
Prvé odporúčanie znelo: „Choď si vyvetrať hlavu, trochu si oddýchni.“
Dostal aj typ navštíviť kláštor benediktínov v Sampore. A tak si s nadšením otvoril ich stránku a začal zisťoval informácie. No ako prvé mu udrelo do očí: „Jedna noc – 30 eur.“
Keďže bol mladý a nezarábajúci študent, spomenul si na verbistov a kláštor v Ivanke pri Nitre, kde sa ako prvák strednej školy zúčastnil duchovnej obnovy. Šiel teda a neľutoval. Privítali ho tam s radosťou. Dokonca mu jedna sestra venovala svoj čas sprevádzajúc ho počas celého víkendu, čo tam strávil. Veľa sa rozprávali, najmä o misiách a Arnoldovej rodine. A práve počas týchto chvíľ sa v ňom na tomto mieste zrodilo srdce pre misie.
Hoci ešte vôbec netušil, aké prekvapenia ho čakajú, Boží plán začal naberať obrátky. Trochu preskočme do budúcnosti – náš mladík nakoniec navštívil aj kláštor v Sampore, kde zistil, že 30-eurový príspevok je len dobrovoľný! Boh naozaj dobre vie, čo koná. Dokáže si použiť aj „30 eur“, aby nás dostal tam, kde chce.
Následne nasledovala v mladíkovom živote séria impulzívnych rozhodnutí. Absolvoval program CRP (Cesta rozlišovania povolania). Po prvom ročníku vysokej školy štúdium zanechal a prihlásil sa na formáciu MaZ – laickí misionári na čas. Tí sú formovaní a vysielaní pod krídlami verbistov a sestier SSpS na misie do celého sveta.
Prežil doma krásny rok. Počas neho spoznával ešte väčšmi saleziánov, sestry, verbistov, misie, ale hlavne – seba. Všetko to však ubehlo ako voda. Ani sa nenazdal a už ho čakala druhá strana zemegule. Bolívia. Plný očakávania, nádeje, no i smútku a obáv, nasadol do lietadla idúc do neznáma.
Opísať tento rok by bolo na iný príbeh. Spoznal tam veľa srdečných a dobrých ľudí, no najviac sa zamiloval do misií. Keď potom nastal čas návratu, s pokojom v srdci vedel, že toto je cesta, po ktorej túži kráčať. A ani nemusel dlho čakať – do mesiaca a do dňa od svojho príchodu ho oficiálne prijali do postulátu, kde začal písať svoj nový príbeh.
Tak, a to bola moja cesta tam, kde práve som.
Rád by som Vám však bližšie predstavil tohto spomínaného tajomného mladíka.
Volám sa Matúš Kubo. Priezvisko mám po otcovi – a on zas po tom svojom. Keď sa s mamou zobrali, tiež si ho privlastnila. Tak to už predsa býva. Po uzavretí tohto zväzku mali spolu štyroch synov a jednu dcéru: Andrej, Šimon, Filip, Matúš a Tamarka.
Väčšinu svojho dospievania som prežil v Dubnici nad Váhom, kde ma sprevádzali sestry saleziánky a bratia saleziáni. Navštevoval som tu i cirkevnú školu. Keď som nastúpil na gymnázium k piaristom v Trenčíne, presťahovali sme sa na dom do neďalekej obce Slavnica (018 54).
Po maturite som jeden rok študoval na STU FIIT, no ako som už spomenul, Boh mal so mnou iné plány. A ďalej – príbeh pokračuje tak, ako ste ho práve čítali.
